Česko, Slovensko a ruská invázia na Ukrajinu
Niekoľko grafov k našim civilizačným rozdielom
Časť českých a slovenských intelektuálov (maskulínum zámerné) sa v ostatných rokoch s vervou vrátila k československému porovnávaniu. Tento pohyb vyvolala predovšetkým politická kríza na Slovensku, ktorú spustila zmena slovenskej vlády v roku 2020 a následný rozklad slovenskej politickej kultúry, ako aj zmena pomerov v Českej republike po roku 2021, keď po ére Andreja Babiša nastúpila vláda Petra Fialu, ktorá politicky (aj kultúrne a esteticky) rezonuje so senzibilitou českej kultúrnej elity. Slovensko sa zatiaľ vďaka nekoordinovanému vládnutiu Igora Matoviča a radikalizácii Ficovho Smeru zmietalo v chaose, ktorý bol navyše akcentovaný geopolitickou rozpoltenosťou v otázkach ako obranná zmluva DCA s USA či ruská invázia na Ukrajinu. Kulmináciou tejto trajektórie sa stali voľby v roku 2023, ktoré vyhral Robert Fico a jeho Smer.
Pre českú spoločnosť to bola dobrá príležitosť vrátiť sa k starým rámcom interpretácie Slovenska a slovenskej spoločnosti, ktoré antropologicky popísal už Ladislav Holý - česká spoločnosť má tendenciu (nie univerzálnu) hľadať v Slovensku svojho “druhého”, voči ktorému môže vymedziť svoju modernosť, sofistikovanosť a napokon i “západnosť”, ktorá sa stala silným naratívom po roku 1989. Bol to v čomsi vítaný návrat. Mnohí si už nespomenú, ale v období pred pandémiou koronavírusu bolo Slovensko v Česku vnímané s istou dávnou anxiety. Zdalo sa totiž vtedy, že Slovensko stúpa, ekonomicky aj politicky (najmä po víťazstve Zuzany Čaputovej). Česko, v ktorom vládli Miloš Zeman a Andrej Babiš, stagnovalo. Martin M. Šimečka a Marek Švehla písali, že “slovenský úspěch vypadá trochu jako zázrak”. O slovenskej politickej stabilite mohli v Česku “snívať”.
V roku 2022 tak už bolo všetko znova v poriadku a Slovensko bolo opäť vnímané ako zaostalá provincia, kým Česko bolo autentickým a rozvinutým Západom, ktorý - celkom samozrejme - stojí za Ukrajinou. Netreba však pritom zabúdať na to, že tento naratív nie je v ČR univerzálny a bol produktívne problematizovaný aj v českom prostredí, kým slovenskí intelektuáli ho mali naopak tendenciu nekriticky reprodukovať. Český komentariát sa však mohol aspoň trocha uvoľniť a presmerovať svoju kultúrno-ontologickú neistotu k rastúcemu Poľsku.
Aký veľký je však skutočne rozdiel medzi českou a slovenskou spoločnosťou na rovine názorov? Ak sa pozrieme napríklad na kľúčové otázky (v tejto diskusii) vojny na Ukrajine či geopolitickej príslušnosti, zistíme, že možno prekvapivo nie až taký veľký - obvykle sa pohybuje okolo zhruba 10 % v prospech pro-ukrajinského či pro-západného (používam dobové kategórie) postoja. To nie je marginálne číslo, ale nie je to ani kvalitatívny názorový rozdiel, aký vidíme napríklad medzi Českom/Slovenskom a Poľskom. Navyše, desať percent asi len ťažko intepretovať ako rozdiel civilizačný, hoci sa to tak nezriedka robí. Tento rozdiel je navyše vcelku konzistentný naprieč rôznymi prieskumami v ostatných rokoch.
A napokon azda najdôležitejšia otázka: želali by ste si, aby sa vojna na Ukrajine skončila víťazstvom Ukrajiny, Ruska, alebo je Vám to jedno? Aj tu sa ukazuje odhadové pravidlo 10%. V Česku vidíme o desať percent intenzívnejší pro-ukrajinský sentiment, na Slovensku zasa o zhruba desať percent viac populácie, ktorú by sme azda v prípade tejto otázky mohli pokojne nazvať pro-ruskou.
Treba dodať, že toho, kto prieskumy sleduje dlhšiu dobu, tento stav asi neprekvapuje. Sentiment v Česku sa totiž už dlhší čas (z môjho pohľadu nanešťastie) postupne mení na podobne kritický k pokračovaniu vojny na Ukrajine, aký má populácia na Slovensku - viď napríklad starší Eurobarometer nižšie (2024). Tento faktor však, najmä pre tých, ktorí českú politiku vnímajú iba zdiaľky alebo prostredníctvom filtra vlastných názorových bublín, bol prekrytý výrazne pro-ukrajinskou pozíciou českej vlády a kultúrnej elity. Realita na českých uliciach , kde dochádza napríklad aj k fyzickým útokom na ukrajinských študentov uprostred Brna, však bohužiaľ nikdy taká jednoznačná nebola.
Zaujímavé dáta získal pred časom k tejto problematike aj STEM. Ten sa v rokoch 2024 a 2025 pýtal, aký scenár konca vojny preferujú české občianky a občania. Ako vidíme v grafoch nižšie, v priebehu zhruba pol roka (sept až feb 2024-5) klesol podiel ľudí, preferujúcich výsledok “Ukrajina nakonec s pomocí západních zemí vytlačí Rusko a získá zpět celé své území” z 40% na 29% populácie. Dominantným sa v tomto prieskume vo februári 2025 ukázal postoj, že Ukrajina sa bude musieť vzdať území v prospech mieru.
Tieto čísla sú dôležité z niekoľkých dôvodov. Nejde tu len o to, povedať si, že ani u susedov nie je tráva o toľko zelenšia, ale realisticky nahliadnuť, kam sa uberá európska spoločnosť, ovplyvnená “vojnovou únavou” (na ktorú by však mala mať právo najmä Ukrajine). Ako s týmto stavom naložiť v hraničnej situácii, keď Ukrajina vo vojne s Ruskom ešte stále potrebuje podporu Európy?
Druhým aspektom je úloha politickej reprezentácie pri formovaní politického jednania, ale aj celkového dojmu z politiky. Obľúbeným myšlienkovým klišé v našich končinách je, že politika je výsledkom ľudovej voľby. Političky a politici sú takí, akí sú ľudia a politické voľby sú také, aké si ľud, suverén, želá - teda, ak s nimi práve my, komentátor, nesúhlasíme (inak ide o štátnické gestá). Politika a spoločnosť sú však relatívne nezávislými sférami jednania, medzi ktorými neexistuje samozrejmé rovná sa. Vďaka vnútornej dynamike vzťahov, pozícii vo volebnom cykle a kope ďalších premenných sa aj spoločnosti, medzi ktorými je rozdiel 10%, môžu zdať ako spoločnosti, ktoré delí nekonečná, civilizačná priepasť. Tento efekt je taký silný, že má tendenciu ovplyvniť aj komentariát a intelektuálky, intelektuálov - najmä ak sedí do existujúcich predstáv o svete.
Radikálne vzájomné vymedzovanie sa a hľadanie pevných kultúrnych a civilizačných bariér medzi českou a slovenskou spoločnosťou, ktoré nie je konzistentné s výsledkami prieskumov, je z môjho pohľadu skôr (1) pokračovaním dlhodobej vzťahovej dynamiky týchto dvoch dosť podobných spoločností a (2) dôsledkom historicky formovaných vzťahov rôznych komunít spoločenskej elity v týchto spoločnostiach k vlastným národným komunitám (napríklad do akej miery sa vníma euro-optimistická ČR/SR elita ako hovorca, alebo skôr oponent národa).
Dodám napokon ešte menšiu chuťovku zo spomínaného aktuálneho Geopref2 prieskumu, ktorá dobre ilustruje dynamiku vzájomného vnímania. Na základe kvalitatívnych výskumov českého diskurzu o Slovensku som zostavil malú (experimentálnu, kritiku si rád vypočujem) batériu škál, na ktorých sa mali respondenti/tky rozhodnúť, či českú a slovenskú spoločnosť asociujú s dvojicami opačných významov. Jednou z nich bola “Západná kultúra/Východná kultúra”, ktorá vystihuje určitý aspekt “ducha doby” v diskusii u nás i v ČR. Škála boli 1-11.
Skúsil som si zo záujmu rozdeliť respondentstvo na opozičné a koaličné strany. Ako sa ukázalo, slovenská spoločnosť vníma v podstate jednotne Česko ako súčasť západnej kultúry, hoci medzi podporovateľmi politických blokov existuje istý rozdiel (podporovatelia koalície o čosi menej ako opozície). Výrazný rozdiel však existuje medzi krajinami. Podporovatelia českej opozície (inak kvantitatívne najväčšia skupina v datasete) totiž Česko vnímajú ako kultúrnu súčasť západu, avšak tendujú oveľa viac ako iné skupiny k stredovej pozícii. Najpevnejšími zástancami českej západnosti sú, naopak, podporovatelia slovenskej opozície, ktorí predstihli i elektorát vlády Petra Fialu (a Pirátov). V čomsi tieto výsledky, myslím, dobre reflektujú aj iné dáta a naratívy, spomínané v tomto článku.
